Základná definícia
Literatúra (z latinčiny littera = písmo) – (tiež písomníctvo alebo slovesnosť alebo slovesná tvorba) je súhrn všetkých písmom zaznamenaných textov (vrátane technických textov, korešpondencie a podobne)
Príklady rozdelenia literatúry
Podľa funkcie:
- Umelecká literatúra – písané texty zamerané na vyvolanie estetického účinku u čitateľa.
- Vecná literatúra – slovníky, encyklopédie, lexikóny, administratívne, náučné, publicistické texty, …
Rozdelenie podľa pôvodu:
- Národná literatúra – súbor všetkých pôvodných literárnych diel autorov jedného národného spoločenstva, zahrnujúci tak diela minulosti ako aj súčasnú literatúru
- Svetová literatúra – je hypotetický štruktúrny celok, ktorý vzniká v procese vzájomného pôsobenia národných literatúr, jednotlivých spojov, vplyvov a navzájom sa nezávisle vyvíjajúcich tendencií, smerov a prúdov v istých obdobných historickospoločenských a kultúrnych podmienkach
Podľa vývinu:
- stredoveká, romantická, súčasná, …
Podľa iných kritérií:
- literatúra faktu, literatúra pre deti a mládež, …
Literárna veda
Literárna veda alebo veda o literatúre je samostatná humanitná alebo umenovedná disciplína, ktorá sa zaoberá umeleckou literatúrou. Vyvinula sa z tradičnej filológie (z gréčtiny filein = milovať; logos = slovo; pôvodne označenie pre záľubu v literatúre alebo vo vede, tiež označenie pre všestrannú učenosť spojenú s jazykom, vedná disciplína, ktorá sa zaoberá všeobecne jazykom a jeho produktami). Literárna veda poznáva literatúru, čiže literárne objekty a javy. Aby sa určité predmety alebo javy stali literárnymi faktami, musia sa stať najprv súčasťami takzvaného literárneho bytia, respektíve literárneho života, čo značí, že musia byť práve ako literárne akceptované a potvrdené určitým spoločenským vedomím, ba aj istou sférou konkrétnej spoločenskej praxe.
Disciplíny literárnej vedy
- história literatúry – sleduje chronologický vývin literatúry
- literárna kritika – posudzuje a hodnotí súčasné literárne diela
- teória literatúry – skúma prierez štruktúrou literatúry
Ľudia nezačínajú vždy znova od začiatku, ale tak, že nadväzujú (často aj podvedome) na činnosť predchádzajúcich generácií a využívajú ich skúsenosti. Preto aj diela, ktoré sú výsledkom literárnej činnosti, sú vo vzájomnej súvislosti: buď sa podobajú dielam už vytvoreným alebo sa od nich odlišujú. Zmeny zasahujú všetky zložky literárnej štruktúry, výstavbu tematickú, jazykovú i kompozičnú, a týkajú sa diela ako celku. Premieňajú sa dominanty, na pozadí starých žánrov vznikajú nové. Východiskom pre pochopenie premien v literatúre je človek.